Clair Obscur: Expedition 33 vo mne zanechala presne ten pocit, ktorý od veľkých príbehových hier očakávam, no dostávam ho len málokedy. Po dohraní som ešte dlho premýšľal nad jej svetom, postavami a rozhodnutiami, ku ktorým sa príbeh postupne dopracoval. Nie je to hra bez chýb, ale je to hra, pri ktorej jej nedostatky v konečnom dôsledku zatienilo všetko, čo dokázala urobiť výnimočne dobre.
Najviac na mňa zapôsobili príbeh, postavy a spôsob, akým hra postupne odhaľuje pravdu o svojom svete. K tomu pridáva nádherný výtvarný štýl, silnú hudbu a súbojový systém, ktorý dokázal aj klasické ťahové boje premeniť na niečo napínavé a aktívne.
Výprava proti neodvratnému osudu
Svet Expedition 33 žije v tieni Maliarky. Tá každý rok namaľuje na obrovský Monolit nové číslo a všetci ľudia, ktorí dosiahli uvedený vek, následne počas Gommage zmiznú. Keď sa na Monolite objaví číslo 33, na cestu vyráža ďalšia expedícia s jediným cieľom – zastaviť Maliarku a prerušiť cyklus, ktorý postupne odsudzuje celé ľudstvo na zánik.
Už samotný námet funguje výborne. Od začiatku je cítiť, že postavy nebojujú iba proti konkrétnemu nepriateľovi, ale najmä proti času, smrti a osudu, ktorý sa dlho zdal byť nezmeniteľný. Expedition 33 dokáže veľmi rýchlo vytvoriť pocit straty a neistoty, ktorý si so sebou nesie počas celej hry.
Príbeh však nezostáva iba pri výprave za záchranou sveta. Postupne začne spochybňovať všetko, čo hráč dovtedy považoval za pravdu. Jednotlivé odhalenia menia pohľad na postavy, ich motivácie aj samotnú podstatu sveta. Niektoré zvraty som očakával, iné ma dokázali skutočne prekvapiť, no takmer všetky do príbehu prirodzene zapadli.
Bez zachádzania do spoilerov môžem povedať, že záver patrí medzi emocionálne najsilnejšie časti celej hry. Nestavia hráča pred jednoduché rozdelenie na dobrú a zlú možnosť. Namiesto toho ponúka rozhodnutie, pri ktorom som rozumel obom stranám, no zároveň som vedel, že žiadny výsledok nebude úplne bezbolestný. Práve tento moment vo mne zostal ešte dlho po záverečných titulkoch.
Postavy, ku ktorým som si vytvoril skutočný vzťah
Veľkú zásluhu na sile príbehu majú postavy. Nie sú iba členmi družiny s odlišnými schopnosťami. Každá z nich si so sebou nesie vlastné straty, pochybnosti a dôvody, prečo sa rozhodla pokračovať v ceste, ktorá sa môže kedykoľvek skončiť.
Najsilnejší vzťah som si vytvoril ku Gustaveovi, Versovi a Maelle. Gustave na mňa zapôsobil svojou odhodlanosťou a spôsobom, akým sa snaží dať svojej poslednej výprave skutočný význam. Maelle zase počas hry prejde výrazným vývojom a postupne sa z nej stáva jedna z najdôležitejších postáv celého príbehu.
Verso spočiatku pôsobí tajomnejšie, no s postupným odhaľovaním jeho minulosti začnú jeho správanie a rozhodnutia dostávať nový význam. Práve vzťah medzi ním a Maelle patrí medzi časti príbehu, ktoré na mňa zapôsobili najviac.
Hra dokáže dobre pracovať aj s pokojnejšími chvíľami medzi jednotlivými výpravami. Rozhovory v tábore, osobné príbehy a drobné reakcie členov skupiny pomáhajú vytvárať pocit, že spolu necestuje iba niekoľko bojovníkov, ale ľudia, ktorí sa navzájom spoznávajú a postupne si k sebe hľadajú cestu.
Ťahové súboje, pri ktorých nemožno vypnúť pozornosť
Expedition 33 používa ťahový súbojový systém, no dopĺňa ho o prvky odohrávajúce sa v reálnom čase. Pri nepriateľských útokoch je možné uskakovať, skákať alebo ich odrážať pomocou parry. Vďaka tomu hráč nezostáva pasívny ani počas súperovho kola.
Práve parry systém dáva bojom výborný rytmus. Úspešné odrazenie celej kombinácie a následný protiútok dokážu priniesť skvelý pocit, najmä pri náročnejších protivníkoch. Každý nepriateľ má vlastné animácie a tempo útokov, ktoré sa treba postupne naučiť čítať.
Najlepšie systém funguje pri bossfightoch. Tie predstavujú skutočnú výzvu a nútia hráča venovať pozornosť každému pohybu. Nestačí iba vytvoriť silnú zostavu a opakovať rovnaké schopnosti. Pri najlepších súbojoch som sa musel naučiť rytmus nepriateľa a správne reagovať na jeho útoky.
Možnosti tvorby buildov sú pritom veľmi rozsiahle. Jednotlivé postavy majú vlastné mechaniky, zbrane, schopnosti a kombinácie Pictos a Lumín, pomocou ktorých možno výrazne meniť ich úlohu v skupine. Experimentovanie ma bavilo, no práve tu sa nachádza aj jeden z problémov hry. Niektoré kombinácie sú až príliš silné a dokážu rovnováhu úplne rozbiť.
Ku koncu sa zároveň začali opakovať bežné súboje. Parry systém ich stále udržiaval zábavné, ale pri prechádzaní niektorých oblastí som už nemal veľkú chuť bojovať s každou skupinou nepriateľov. Bossovia zostali výborní, no obyčajné strety postupne strácali sviežosť.
Svet, ktorý pôsobí ako živý obraz
Po vizuálnej stránke je Expedition 33 jednou z najvýraznejších hier, aké som za posledné obdobie hral. Jej svet spája francúzsku eleganciu s temnou fantáziou, surrealizmom a obrazmi, ktoré miestami pôsobia ako sen.
Jednotlivé lokácie dokážu byť krásne, melancholické aj nepríjemne znepokojivé. Hra neustále prichádza s novými prostrediami a vizuálnymi nápadmi, pričom si napriek ich rozmanitosti zachováva jednotný umelecký štýl. Neraz som sa zastavil iba preto, aby som si prezrel krajinu alebo kompozíciu konkrétnej scény.
Veľmi dobre fungujú aj animácie a filmové spracovanie príbehových momentov. Mimika postáv, práca s kamerou a celková réžia pomáhajú tomu, aby emocionálne scény nepôsobili iba ako prestávky medzi hraním. Sú prirodzenou a dôležitou súčasťou celého zážitku.
Hudba, bez ktorej by emócie tak nefungovali
Hudba si zaslúži samostatnú pochvalu. Nie je iba nenápadným sprievodom v pozadí, ale jedným z hlavných pilierov atmosféry. Dokáže podporiť tiché osobné momenty, veľké odhalenia aj náročné súboje bez toho, aby pôsobila násilne alebo sa snažila emócie vynútiť.
Niektoré scény by bez nej nemali ani zďaleka takú silu. Hudobné motívy sa počas hry vracajú v rôznych podobách a s novým kontextom získavajú ďalší význam. Po dohraní mi v pamäti nezostali iba konkrétne obrazy a rozhovory, ale aj melódie, ktoré sa s nimi spájali.
V spojení s výtvarným štýlom a filmovým spracovaním vytvára soundtrack atmosféru, ktorá je pre Expedition 33 charakteristická a veľmi ťažko zameniteľná s inou hrou.
Nie všetky časti si dokážu udržať rovnaké tempo
Napriek celkovému nadšeniu má hra aj slabšie momenty. Niektoré pasáže strácajú tempo, predovšetkým vtedy, keď medzi dôležitými príbehovými udalosťami nasleduje väčšie množstvo podobných súbojov. Príbeh ma stále motivoval pokračovať, no nie každá časť cesty bola rovnako pútavá.
Problematická je tiež rovnováha. Široké možnosti pri tvorbe buildov sú veľkým pozitívom, ale pri správnej kombinácii schopností a bonusov je možné vytvoriť zostavy, ktoré sú až príliš silné. Časť výzvy potom zmizne a ani niektorí bossovia nedostanú priestor ukázať všetky svoje mechaniky.
Tieto chyby som počas hrania vnímal, ale nedokázali prekryť to, čo hra robí dobre. Expedition 33 ma neoslovila preto, že by bola dokonale vyvážená alebo mala bezchybný priebeh. Oslovila ma tým, aké emócie vo mne dokázala vyvolať a ako dlho som nad jej príbehom premýšľal po dohraní.
Výprava, ktorá vo mne zostala aj po záverečných titulkoch
Clair Obscur: Expedition 33 je pre mňa jednou z tých hier, pri ktorých výsledný dojem nemožno zhrnúť iba zoznamom mechaník. Je to kombinácia príbehu, postáv, hudby, výtvarného štýlu a súbojov, ktoré spoločne vytvárajú niečo mimoriadne.
Má svoje chyby. Bežné súboje sa ku koncu opakujú, niektoré buildy dokážu úplne rozbiť rovnováhu a nie všetky pasáže si udržia rovnaké tempo. Napriek tomu som hru dohral s pocitom, že som zažil výpravu, na ktorú len tak nezabudnem.
Hodnotenie 10/10 pre mňa neznamená, že ide o objektívne dokonalú hru bez jediného nedostatku. Znamená, že jej najsilnejšie momenty vo mne zanechali natoľko výrazný dojem, že menšie chyby nedokázali pokaziť celkový zážitok. A presne to sa Expedition 33 podarilo.